Dlho som zisťovala, aký je môj zmysel života. V 11  rokoch sa mi to podarilo. Svoj život som odvtedy zasvätila pre bojové umenia, ktoré sú pre mňa veľkou pozitívnou drogou. Najprv moja cesta začala dlhou 8 ročnou cestou Aikida, pri ktorom som sa mnohé veci naučila, za ktoré som veľmi vďačná a takisto našla som si nové známosti. Svoj život by som si bez bojových umení nevedela ani len na sekundu predstaviť. Rovnako, nie je to len záľuba na „pár hodín“, ale je to záležitosť na celý život. To isté platí aj pri karate, ktorému sa venujem od tohto roku v septembri. Išla som si rozširovať obzory a otvárať si lepšie oči. Zažila som na Aikide za tých 8 rokov naozaj mnoho super chvíľ v mojom živote aj úspechov na jednotlivých seminároch, kde som postupovala pomaličky, ale isto, technicky zdatne, vyššie a vyššie a zdokonaľovala som sa, ako to len išlo. Dnes mám v Aikide 3. kyu ( zelený pás ) a z karate zatiaľ biely pás. Ale nevadí, veď človek musí nejako začať, aby sa niekde dopracoval. A to isté robím aj ja. Nie je pre mňa podstatné, že mám biely pás, ale to, že si poriadne zacvičím a dobre zo seba vypotím dušu. Ako povedal jeden môj tréner : „Nie je podstatné, aký máte pás, ale čo je vo vás a vo vašom srdci.“ Tento výrok som si zobrala k sebe a riadim s ním celý svoj život. Určite sa ešte raz vrátim k aikidu, pretože k nemu som si vybudovala určitý vzťah, ktorý ma k nemu pripútal. V karate budem ešte pokračovať, kým nebudem taká dobrá ako v aikide.  Síce je to aj cesta plná modrín, odrenín, poprípade zlomenín, ale to ma neodradí od toho, do čoho som sa tak zamilovala a oddala svoj život. Bojujem a idem ďalej!!!